Bol prvý marcový piatok a na mňa sa z kalendára vyškieral 42. týždeň tehotenstva.
Čakal ma oxytocínový záťažový test. Nevedela som celkom presne, čo sa so mnou bude diať, ale bola som vopred upozornená, že to môže dopadnúť aj tak, že porodím.

V duchu si hovorím: konečne! Posunula som ruku smerom ku sestričke, nech mi pustí žilou a jemne si pohladila brucho dúfajúc, že malej toto vyšetrenie nebude veľmi nepríjemné.

Mierne kontrakcie sa síce dostavili, no na víkend nás opäť poslali domov. V závere mojej lekárskej správy stojí, že sa mám v pondelok dostaviť na indukciu pôrodu. Znie to strašne. Ešte v nemocničnom výťahu som si stihla vygoogliť, čo nás to vlastne čaká:
„umelé vyvolanie maternicovej činnosti s cieľom ukončenia tehotenstva“. Uf, tiež nič moc.

Celé tehotenstvo sa zameriavam na čo najprirodzenejšie finále, mám napočúvané snáď všetky pozitívne afirmácie a hypnopôrody, ktoré sú dostupné na YouTube a to všetko zbytočne?!

Počas svojho posledného multipack víkendu som sa rozhodla skúsiť každú „overenú radu“ na vyvolanie pôrodu.

Nechápem to. Iné ženy sa už v druhom trimestri premenia na ležiace mrože, ktoré nie sú ochotné opustiť gauč a ja predsa celé mesiace poctivo cvičím gravid jogu, denne chodím na prechádzky, jem ďatle aj ľanový sliz (z ktorého ma, mimochodom, neraz natiahlo), len aby malo všetko čo najhladší priebeh…

Cítim sa ako veľryba a fučím ako slon, no nevzdávam to. Šlapem po schodoch, drepujem, dávam si teplú vaňu, no ona si stále spokojne pláva a nehodlá sa opustiť svoje teritórium.

Paradoxne ma celé mesiace strašili hroziacim predčasným pôrodom, užívala som vysoké dávky magnézia, brucho mi bolestivo tvrdlo každý deň a neraz som predýchavajúc pri „poslíčkoch“ myslela, že už NAOZAJ rodím. A nič.

Ema evidentne vládou nariadený zákaz vychádzania zobrala doslovne

Je pondelok 08.03.2021, približne štyri hodiny ráno a mne opäť začali pravidelné kontrakcie. Zapínam appku na ich počítanie a s pokojom Angličana si idem do kuchyne po sušienku.
Už to predsa poznám – ďalší planý poplach. Takých už za posledné týždne bolo… Alebo žeby sa slečna predsa len rozhodla?

Už jej horí pod zadkom. Asi tuší, že sa máme na ôsmu dostaviť na spomínanú indukciu. Najvyšší čas, zbalené sme predsa už celé mesiace. Po pár hodinách ma chytá mierna panika a budím muža. Keďže sa rozhodol byť pri pôrode, aj jeho oblieva pot. Je to tu!

Samozrejme, rodiť v čase pandémie sa nevypláca. Nielenže všade platí zákaz návštev a povinnosť nasadeného respirátora, ale navyše je potrebné absolvovať pred vstupom do pôrodnice aj „čerstvý“ antigénový test, na ktorého výsledok čakáte vonku v mraze predýchavajúc bolestivé kontrakcie. Veľmi príjemný zážitok, naozaj.

V nemocnici nás po prvotnom vyšetrení ubezpečili, že manžel môže odísť domov. Vraj to tak ľahko nebude. Mne sa medzičasom v priebehu niekoľkých hodín vystupňovali bolesti, no ponúkaný epidurál som aj naďalej vytrvalo odmietala. Nieže by som to hrala na hrdinku, no poznajúc všetky riziká, som sa pre dobro malej rozhodla, že nás tomu nevystavím.
Lekár napokon rozhodol o podaní oxytocínu. Párty začína.

Takto nejako si predstavujem PEKLO. Tie, ktoré ste to tiež zažili a viete porovnať prirodzené kontrakcie, s tými po podaní vyvolávačky iste chápete, o čom hovorím. Všetko, čo som sa naučila v predpôrodnom kurze mi bolo zrazu zbytočné.

Nedokázala som v sebe pozbierať silu na cvičenie s fitloptou či nebodaj na rebrinách. To myslela pani vrámci psychofyzickej prípravy na pôrod vážne s tými úľavovými technikami a striedaním polôh??? Ledva som sa presunula do sprchy. Keď konečne zavolali manželovi, verila som, že už to dlho nepotrvá. Celé hodiny ma predsa ubezpečovali, že pôrod postupuje dobre.

Opak bol však pravdou

Večer prepichli plodovú vodu, no okrem ďalšieho utrpenia sa nič viac nedostavilo.
Keby som vopred vedela, čo ma čaká, s podaním pôrodnej epidurálnej analgézie neváham.
Teraz už však bolo neskoro. Musím vydržať. Ako dlho ešte?

Hodiny sa vliekli slimačím tempom a popravde, bola som presvedčená, že tam zomriem. Muž nevedel, čo mi pridržiavať skôr – či misku na zvratky alebo kyslíkovú masku. Vskutku romantický večer.

Medzitým sa vystriedal personál a zopár žien porodilo. Počuli sme plakať niekoľko bábätiek, len to naše stále neprichádzalo. Kričala som, prosila…
Kontrakcie v minútových intervaloch sa po toľkých hodinách už naozaj nedali zvládať. Keďže som dlhoročne sledovaná na kardiológii, bála som sa, že tam od samého vyčerpania vydýchnem naposledy.

Keď ma konečne vyšetril iný službukonajúci lekár, záver bol jasný:
„Musíme okamžite na operačku, dieťa je v ohrození života.“
Preboha, to snáď nemyslí vážne! Aké ohrozenie života? Akútna sekcia? Po tom všetkom, čo som prežila???

Na sále už boli všetci pripravení. Anesteziológ prisľúbil, že ma o chvíľu zbaví bolesti. Sťahy však boli príliš časté a silné na to, aby som sa dokázala nehýbať. Sedela som hľadiac pred seba a očakávala vpich do chrbta. Z oboch strán ma pevne držali dva páry rúk, ktoré si nepamätám, komu patrili. Konečne som pocítila úľavu. „Môžeme začať.“

Plačem, pretože som to takto nechcela, no najmä preto, že sa bojím, ako to celé dopadne. Už teraz cítim, že som zlyhala. Nedokázala som ju porodiť. Sestrička ma hladiac po vlasoch ubezpečuje, že zlú matku zo mňa nerobí spôsob, akým dieťa príde na svet. Pred sebou vidím iba plachtu a cítim zvláštny tlak na bruchu. Deje sa to.

Rozpárali ma ako vlka z Červenej Čiapočky. Premýšľam, či aj mne nahádžu do brucha kamene prv, ako ma zašijú…
Čas ide nekonečne pomaly a ja sa dookola pýtam personálu, kedy to už konečne bude. Vtom počujem plač. Panebože, je to tu! Moje dievčatko…
Vytúžený bonding sa však nekonal. Ukázali mi ju len na chvíľku, no aj tak to bolo najemotívnejšie stretnutie v mojom živote.

Vitaj na svete, Emi. Som nekonečne vďačná, že sme to zvládli.

Napokon sa teda o 22:30 z môjho „predčasniatka“ vykľula 3700 g malá-veľká žena. Narodená celkom symbolicky: na MDŽ.
Môj život už nikdy nebude ako predtým. Som mama.