Hypersenzitivita, čiže vysoká citlivosť je v súčasnosti pomerne skloňovaným javom. Častokrát sa ale nesprávne zamieňa s dočasnou precitlivelosťou. Tá môže byť najmä u žien charakteristická vplyvom hormónov v niektorých fázach menštruačného cyklu, v tehotenstve alebo v šestonedelí a jedná sa teda o dočasný stav. Naproti tomu vyššia vnímavosť je trvalou vlastnosťou nervovej sústavy.
Definuje ju vyššia senzitivita zmyslov (zrak, čuch, chuť, hmat, sluch) alebo vyššia senzibilita (vnímanie emócií a energií). Ak hráte rovnako ako my s Emou prvú ligu, týka sa Vás oboje.
V prípade, že Vám je táto téma blízka, zaiste ste si už na internete všimli množstvo „overených testov“, ktoré Vám spoľahlivo odhalia, či aj Vy patríte do hypersenzitívnej komunity. Nechcem Vás sklamať, ale také jednoduché to nebude.
Samozrejme, výsledok testu môže byť pre Vás smerodajný, no vždy je lepšie sa porozprávať s odborníkom, ktorý nielenže bude vedieť tieto prejavy bližšie špecifikovať, ale zároveň Vám poskytne aj relevantné odpovede na Vaše otázky.
Za „priekopníčku vysokej citlivosti“ považujeme doktorku Elaine N. Aron, ktorá v 90. rokoch minulého storočia spolu s manželom zrealizovala prvý rozsiahly výskum na univerzite v Kalifornii. Test, ktorý skompletizovala na určenie hypersenzitivity je voľne dostupný nielen v jej knihách, ale aj online a zameriava sa pri určení HSP (Highly Sensitive Person) na tieto základné body:
Dostupné čísla prieskumov hovoria, že vysoko citliví ľudia tvoria 15-20% populácie a 70% z nich sú introverti. Nakoľko sa podľa štatistík jedná približne o každého piateho človeka, je vysoko pravdepodobné, že hypersenzitívnu osobnosť máte aj vo svojom blízkom okolí. Stačí sa len dobre poobzerať.
Pre lepšiu predstavu Vám uvediem svoje konkrétne charakteristické črty hypersenzitivity. Ak sa vo väčšine z nich spoznávate, vitajte v Klube výnimočných. Pokojne si odškrtávajte spolu so mnou:
Už sme si spoločne rozobrali, že vysokú citlivosť charakterizuje najmä:
Teraz sa pozrieme na to, ako z toho vyťažiť maximum a naplno rozvinúť svoj potenciál.
Profesie, v ktorých môžu hypersenzitívne osobnosti prekvitať a zároveň byť nápomocní iným sú napríklad lekári, terapeuti, veterinári, učitelia, sociálni pracovníci, architekti, umelci či hudobníci. Množstvo svetoznámych spisovateľov vynikalo práve svojou vysokou citlivosťou.
„Najlepší ľudia majú cit pre krásu, odvahu riskovať, disciplínu povedať pravdu a schopnosť obetovať sa. Iróniou je, že práve tieto cnosti ich robia napadnuteľnými – sú často zranení, občas zničení.“ (Ernest Hemingway, americký spisovateľ a novinár)
Život s vysokou citlivosťou značne komplikuje najmä neustály prísun nových podnetov. Často môžeme prežívať pocity prestimulovania alebo zahltenia médiami či sociálnymi sieťami a ľahšie sa unavíme aj vystresujeme. Za absolútny základ považujem prijatie všetkých emócií bez posudzovania.
Podľa seba viem, že pomôcť môže prechádzka na čerstvom vzduchu, joga, vedomé dýchanie, pravidelná fyzická aktivita, meditačné cvičenie či vypísanie sa z pocitov. Je dôležité nájsť si každý deň aspoň chvíľku pre seba a dopriať si potrebný čas osamote (pokojne aj v nočných hodinách).
Mimoriadne dôležitý je kontakt s prírodou a chôdza naboso, ktorá nás dokáže uzemniť. Rovnako si treba uvedomiť vlastnú hodnotu, nesnažiť sa za každú cenu všetkým vyhovieť a naučiť sa hovoriť „nie“. Ak je pre Vás zo začiatku ťažké prepísať zaužívané vzorce správania, zopár tipov na to, ako konať v sebaláske nájdete aj v mojom staršom článku.
Londýnsky profesor psychológie Michael Pluess, PhD. vo svojich publikáciách obrazne rozdeľuje ľudí na 3 kategórie podľa symboliky rastlín:
Pre vysoko citlivé dieťa je nesmierne dôležité prostredie, v ktorom vyrastá. Potrebuje sa cítiť bezpodmienečne milované a prijímané o čosi viac, ako iné deti. Istota bezpečia a prejavy lásky sú preň najmä v prvých rokoch života nesmierne dôležité. V prípade, že k takémuto dieťaťu rodičia pristupujú autoritatívne a držia sa direktívnej výchovy, môžu v ňom zanechať doživotné traumatické zážitky. Podstatná je atmosféra nielen u Vás doma, ale aj v škôlke či v škole (ak ich dieťa navštevuje).
Pre tieto deti je častokrát dôležitejší kontakt s prírodou ako s rovesníkmi. Verte mi, je to v absolútnom poriadku. Nemá zmysel dieťa nasilu tlačiť do niečoho, čo ono samo nechce. Z hľadiska vývinovej psychológie prichádza potreba združovania sa až okolo 5. roku života. Dovtedy je úplne prirodzené napojenie na matku, ktorá je preň bezpečným prístavom.
Hypersenzitívne dieťa nie je nevychované, nezvládnuteľné ani akýmkoľvek spôsobom „narušené“. Keďže sa nejedná o diagnózu, nepotrebuje žiadnu špeciálnu liečbu, ale láskavý prístup. Je veľmi dôležité, aby vďaka Vám od začiatku vnímalo svoju citlivosť ako prednosť.
Keďže jeho nervová sústava nikdy nespí, reakcie tohto dieťaťa možno len ťažko vopred predvídať. Dieťa Vás svojím správaním nevydiera ani nemanipuluje, hoci viem, že je pre Vás niekedy ťažké napojiť sa na jeho potreby a dôverovať mu. Nesnažte sa ho meniť a nenúťte ho potlačovať jeho emócie iba preto, že sa niekto pozerá. Pomôžte mu ich prijať a spracovať. Naučte sa spoločne zhlboka dýchať alebo mu ponúknite vankúš, do ktorého si môže v návale zlosti udrieť.
Postupom času prídete na to, čo Vášmu dieťaťu robí dobre. Nie vždy prijme v záchvate hnevu Vaše objatie. Nemajte mu to za zlé. Pomôcť môže relaxačná hudba či príjemná vôňa. Umožnite mu spolurozhodovať o tom, čo si v daný deň oblečie, ako bude tráviť čas a na čo má chuť. (Aby som predišla dlhým úvahám či zbytočným konfliktom, osvedčil sa mi najmä výber z dvoch mnou navrhovaných alternatív.)
Priznávam, že prvé mesiace po pôrode boli pre mňa extrémne vyčerpávajúce. Ema nezapadala do žiadnych „tabuliek ideálneho novorodenca“ a namiesto toho, aby väčšinu dňa a noci prespala, sme ich spoločne preplakali.
Bola som presvedčená, že sa jedná o následok traumatizujúceho pôrodu. Netušila som, že k tomu celému dostala do vienka aj extrémne citlivú nervovú sústavu. Časom som však pochopila, že sme si v mnohom podobné a prijala som fakt, že sa môže jednať o dedičný povahový rys.
Tie, ktoré ste to zažili tiež, iste chápete bezmocnosť, ktorú som vtedy ako čerstvá matka v zácviku prežívala. Báli sme sa s manželom, že naše dieťa má skryté zdravotné problémy. Našťastie, okrem koliky a refluxu sa nič nepotvrdilo. Nám teda neostávalo iné, iba čakať (a prežiť).
Keďže Ema trávila takmer všetok čas na prsníku, tieto chvíle som si často krátila čítaním. Príbehy rodičov s podobnými skúsenosťami ma udržiavali v nádeji, že to zvládneme. Ich bábätká mali totiž s tým našim niekoľko spoločných znakov:
Premýšľala som, aké posolstvo Vám zanechám v závere, aby som Vás na Vašej ceste s vysoko citlivým dieťaťom povzbudila. Rozhodla som sa, že sa s Vami podelím o krátky úryvok z môjho e-booku, ktorý si viete bezplatne stiahnuť na tomto odkaze.
„Mať náročné dieťa znamená, že od Vás vyžaduje VIAC, no v konečnom dôsledku, Vám VIAC aj odovzdá. Strávite s Vaším dieťaťom VIAC vedomého času, venujete mu VIAC Vašej pozornosti, VIAC blízkosti, jednoducho VIAC všetkého, čo by ste investovali do „bežného NEnáročného dieťaťa“.
Ono sa Vám ale napokon odmení tým, že Vám dá naspäť OVEĽA VIAC lásky, ako ste schopní si predstaviť a vo svojom živote dosiahne VIAC úspechov, ako by ste od neho očakávali. O týchto deťoch sa totiž nielen hovorí, že sú výnimočné, oni sú v skutočnosti aj veľmi nadané. Je len na Vás, aby ste v nich tento potenciál objavili a rozvíjali ho.
Som pyšná na to, že Ema je „iná“, pretože viem, že raz dokáže niečo veľké! Buďte aj Vy hrdá na svoje dieťa. Zaslúži si to. Je úžasné presne také, aké je. Vaše bábätko je jedinečná bytosť a Vy ste skvelá mama.“