Neviem, ako to máte s jeseňou Vy, ale na sebe posledné roky vnímam, že presne toto je MOJE obdobie. Ak sa tiež rady túlate lesom, určite viete o čom hovorím. Príroda sa nám ukazuje vo všetkých farbách a symbolicky postupne púšťa k zemi všetko, čo jej už neslúži.
Stromy nám najprv ochotne ponúknu svoje plody a následne sa pred prichádzajúcou zimou odľahčia aj od listov.

Keď vieme čítať medzi riadkami, vidíme v tom istú životnú paralelu. Práve jeseň je totiž obdobím, kedy sa podvedome zbavujeme všetkého nepotrebného a máme chuť vyraďovať. Možno aj Vy chcete konečne vytriediť šatník, darovať hračky, vyvolať fotografie či upratať v komore. Ak máte na chladničke pripnutý zoznam všetkého, čo by ste chceli ešte do konca roka vyluxovať (počnúc oknami a končiac garážou), zastavte sa.

Viem, že byť ženou v dnešnej dobe nemusí byť jednoduché. Máme na seba prehnané nároky, okolie na nás vyvíja istý tlak a cítime, čo všetko sa od nás očakáva. A je úplne jedno, či sme ženou v biznise, v športe, v politike alebo ženou v domácnosti. Multitasking sa považuje za našu prirodzenú danosť a nie vždy máme možnosť priorizovať.

Treba urobiť všetko a ideálne hneď. Už včera bolo neskoro. Spoznávate sa? Ak áno, je na mieste opätovne sa vrátiť k staršiemu článku o sebaláske. Hovorím v ňom okrem iného aj o zážitkoch z jedného úžasného ženského víkendu, ktorý som mala možnosť absolvovať.

Jesenná rovnodennosť na Blate

Rok sa s rokom zišiel a my sme sa na Blatinke stretli opäť. V čarovnom prostredí a v tichu lazov sme spoločne privítali astronomickú jeseň a dopriali sme si všetko, čo Chata Blato veľkoryso ponúka svojím hosťom. Všade kam sa pozriete, máte možnosť cítiť lásku, s ktorou toto prostredie jej majitelia tvoria a zveľaďujú. O perfektnej strave nehovoriac. Takto si predstavujem priestor, ktorý má svoju dušu.

Pre mňa mala tohtoročná jesenná rovnodennosť v srdci Podpoľania veľkú moc. Ak sa na tento dátum pozrieme pohľadom starých Slovanov, ide o oslavu zberu úrody a vnímanie hojnosti. Naši predkovia verili, že práve tento deň je ideálnym na to, aby sme si naklonili osud na svoju stranu, pretože aj v prírode dochádza k rovnosti síl.

Tento rok sa téma víkendu niesla v znamení SPOMALENIA. Dostala som príležitosť vyskúšať si účasť na pobyte z druhej strany – z pohľadu lektorky. Organizátorkou podujatia je moja priateľka, perfektná tanečníčka, mama a v neposlednom rade krásna žena Erika, ktorá ma pozvala vytvoriť spolu s ňou bezpečný priestor, v ktorom si ženy oddýchnu a načerpajú energiu do ďalších dní. Myslím, že každej z nás sa tam podarilo nájsť to, po čo si prišla.

Spočiatku bola pre mňa výzva viesť jogové lekcie 3 dni za sebou pre toľko žien, no táto ponuka sa jednoducho nedala odmietnuť.
S úctou a s láskou voči našej drahej Ivke, ktorá sa na nás usmieva z lepšieho miesta…

Každý dlh si vypýta svoju daň (aj spánkový)

Tohtoročný september sa u nás doma od začiatku niesol v aktívnom duchu. Keďže bol naozaj bohatý na zážitky, oslavy a stretnutia, doma sme sa takpovediac „neohriali“.
Program sme mali nabitý a veľa času sme strávili na cestách.

Aby bol vesmír v rovnováhe, jesenný vírus neobišiel ani nás. Keďže deti sú čisté a vnútorne silné bytosti, Emka sa s tým opäť vysporiadala s úsmevom na perách. Imunitná odpoveď dieťaťa je obvykle veľmi intenzívna – v jeden deň Vám drobec kolabuje na rukách s vysokými horúčkami a na druhý deň skáče a behá akoby sa nič nestalo. Ich telá reagujú na preniknutý patogén zvyčajne veľmi rýchlo. Kruh sa ale musel uzavrieť a mamu to (ako vždy) položilo na záver.

Mám v sebe taký dar, že kým ostatní nie sú v poriadku, nedovolím si ochorieť. Akonáhle vidím výsledok svojej starostlivosti v podobe zdravej detskej tváre, púšťam to a padám ako mucha. Paradoxne, teóriu vždy perfektne ovládam a s dostatočným predstihom si „nakrabičkujem“ do mrazničky poctivý vývar a zabezpečím zásoby doplnkov.

Z pohľadu tradičnej čínskej medicíny vstupujeme do jesene pod vplyvom elementu kov, čo v praxi znamená, že potrebujeme posilniť pľúca a hrubé črevo. Podvedome bilancujeme, snažíme sa dokončiť otvorené projekty a premýšľame, čo by sme ešte chceli v daný rok stihnúť. S tým súvisí aj zvýšená melanchólia a tendencia zbavovať sa nepotrebného. Môžeme na sebe pozorovať plačlivosť, ktorá sa často nesprávne zamieňa s jesennou depresiou.

O 100 rokov nebude záležať na ničom, za čím sa dnes ženieme

Ľudia často radi používajú formulku: „Chcel/a by som …, ale nemám na to čas.“
Keď sa ich však opýtate, koľko času denne trávia scrollovaním sociálnych sietí či pozeraním televízie/seriálov/videí, ich tvár zbledne. A presne o tom to celé je. Akonáhle dám na prvé miesto svojho rebríčka ľudí a činnosti, ktorým počas dňa CHCEM venovať svoj čas a energiu, robím všetko pre to, aby sa mi to podarilo.

Pre ľahšie zavedenie do praxe sa môžeme na začiatok skúsiť spoločne zamyslieť. Každý deň máme k dispozícii 24 hodín. Stihneme si popri všetkých povinnostiach nájsť aspoň 30 minút iba pre seba? Viem, že sú dni, kedy je to náročné. Mnohí z nás chodia z práce do práce, aby uživili rodinu. Nie všetci máme po boku niekoho, kto nám vie pomôcť so starostlivosťou o deti. Možno sme v zložitej rodinnej situácii alebo čelíme zdravotným problémom.

Uvedomenie si toho, že o niekoľko desiatok rokov už nebude záležať na tom, v akom dome sme žili, ani na tom, na akých autách sme sa vozili, nám môže veľmi pomôcť. Kvôli neustále narastajúcej túžbe vlastniť VIAC, nám život preteká pomedzi prsty. Deťom súčasnej generácie je síce dopriata materiálna hojnosť, no bohužiaľ iba zlomok rodičovskej pozornosti. To najcennejšie, čo im môžeme venovať, je práve náš čas. 

Viem, že žiadny okamih sa viac nebude opakovať a je to jeden z dôvodov, prečo na Váš dopyt po online hodinách jogy odpovedám vždy rovnako: „Budú. Keď nadíde ten správny čas.“  Stále som v prvom rade mamou na full-time (so všetkým, čo k tomu patrí).