V súčasnosti je oveľa dôležitejšie motivovať deti k pravidelnému pohybu ako kedykoľvek predtým. V dnešnej modernej dobe mladým ľuďom chýba dostatok aktívneho pohybu a svoj voľný čas už od útleho detstva trávia s mobilmi alebo s tabletmi v rukách. V dôsledku toho pribúdajú nielen ochorenia pohybového aparátu, ale žiaľ aj civilizačné choroby.

Rastie nám generácia detí, ktoré sa bez obrazovky nedokážu ani v pokoji najesť. Je alarmujúce, koľko detí trpí kyfózou chrbtice práve v dôsledku zlého držania tela pri pozeraní do displejov. Úprimne sa obávam, že čoskoro bude mať každé druhé dieťa hrb na hornej časti chrbta.

Cvičenie jogy s deťmi má nespočetné množstvo benefitov pre ich zdravé telo aj duševnú pohodu. Detská joga nám umožňuje flexibilne zostaviť hravé lekcie jogy pre deti v predškolskom veku a následne ich prispôsobiť tak, aby boli zaujímavé aj pre školákov alebo pre teenagerov.

Joga podporuje správne dýchanie, držanie tela a chrbtice, činnosť vnútorných orgánov aj celkové zdravie, učí koncentrácii, zlepšuje koordináciu pohybov, flexibilitu či obratnosť. Navyše je veľmi pravdepodobné, že keď dieťa začne s jogou už v útlom veku, bude v nej chcieť pokračovať aj do budúcna. Jogu je možné praktizovať v podstate kdekoľvek a jej prínosy sa cvičením vonku iba násobia.

Každodenný pobyt vonku je prevenciou pred vznikom krátkozrakosti u detí

Pre zaujímavosť by som rada uviedla výsledky jednej zo štúdii týkajúcich sa pobytu a pohybu detí na čerstvom vzduchu. Deti, ktoré trávia veľa času vonku majú podľa nej znížené riziko vzniku krátkozrakosti. Odborníci to pripisujú najmä tomu, že vonku sa oko prirodzene sústreďuje najmä na vzdialené predmety, ďalej pôsobeniu vitamínu D na svalovinu šošovky, ale aj tomu, ako sietnica nášho oka reaguje na svetlo zo slnka.

Nárast krátkozrakosti u detí v posledných rokoch môže byť zapríčinený nielen častým sledovaním displejov, ale môže mať priamu súvislosť s lockdownom a opatreniami, ktoré obmedzovali voľný pohyb počas pandémie. Niektoré štúdie zistili, že krátkozrakí jedinci majú nižšie hladiny vitamínu D ako ľudia s normálnym zrakom. Oční lekári všeobecne odporúčajú stráviť každý deň 60 až 90 minút vonku, aby sme podporili zdravie našich očí a znížili tak riziko vzniku krátkozrakosti.

Zaradiť pravidelný pohyb do bežného života s deťmi nemusí byť také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad zdalo. V prípade najmenších detí o spôsobe trávenia času rozhoduje rodič. Vtedy je to výlučne o jeho prioritách.

Čo však s deťmi, ktoré sú väčšinu dňa v predškolskom zariadení alebo v školských laviciach? Koľko času denne trávia tieto deti aktívnym pohybom na čerstvom vzduchu? Nie je to skôr tak, že po príchode domov opäť sadnú pred TV, notebook alebo rovno vezmú do ruky mobil či tablet? Dokážu ho z nej pustiť aspoň pri večeri?

Generácia detí, ktoré sa bez mobilu ani nenajedia

Nedávny prieskum zameraný na výživu batoliat poukázal na to, že až 40% detí vo veku do 3 rokov pravidelne jedáva pred obrazovkou mobilu alebo pred televíziou. Musím sa priznať, že tento výsledok ma neprekvapil. Stačí sa poobzerať okolo seba.
V dnešnej dobe je skôr raritou, ak stretnete dieťa, ktoré nevie, čo je to tablet. Pre mnohých rodičov súčasnosti je to najrýchlejšia a najefektívnejšia forma upútania detskej pozornosti. Smutné.

Samostatnou kapitolou je nadužívanie sociálnych sietí rodičmi s názvom „sharenting“, o ktorom nájdete na blogu samostatný článok.

Mnohých tieto riadky nepotešia, ale podľa doktora Stránského (pozn. riaditeľ pražskej polikliniky na Národní a popredný neurológ, ktorý pôsobil na Yale University) by dieťa do 2 rokov vôbec nemalo prísť do styku s obrazovkami. U detí do 5 rokov sa odporúča najviac hodina denne pred TV a deti do 15 rokov max 2 hodiny mobil/tablet. Ak je to pre Vás nepredstaviteľné, odporúčam si dohľadať bližšie informácie a poznatky neurológov k tomu, ako digitálne technológie ničia detský mozog. 

Stravovacie návyky detí závislých od obrazoviek navyše charakterizuje nadmerný príjem cukru a soli či nedostatok ovocia a zeleniny. Pre mňa ako pre „eko-bio matku“ je to nepredstaviteľné. Naša dcéra totiž chrúme mrkvu a kaleráb namiesto keksov.

Rada by som citovala slová pána Milana Kuchtu, ktorý je predsedom Slovenskej pediatrickej spoločnosti: „Výživa počas prvých 1000 dní života človeka formuje základy jeho optimálneho vývoja, metabolizmu a môže pozitívne naprogramovať stravovacie návyky či chuťové preferencie a zároveň znižuje riziko civilizačných ochorení, akými sú napríklad obezita, cukrovka typu II., alergia, astma, kardiovaskulárne ochorenia a podobne. Je preto veľmi dôležité venovať jej dostatočnú pozornosť.“

Spôsob stravovania zautomatizovaný už od útleho veku je však len jedným z ukazovateľov vývinu našich detí, ktoré máme ako rodičia vo vlastných rukách. Samostatnou kapitolou je umelé urýchľovanie psychomotorického vývoja či nesprávne pohybové návyky. Napriek tomu, že nie som študovaný fyzioterapeut, tejto téme som sa venovala naozaj podrobne a rada by som zhrnula niekoľko dôležitých informácií týkajúcich sa pohybu najmenších detí.

Psychomotorika v kocke

Určite ste už niekedy prišli do styku s tabuľkou zdravého vývoja dieťaťa v prvom roku života. Má ju v čakárni takmer každý pediater. Podľa jednotlivých mesiacov je v nej uvedené, kedy by už dieťa „malo“ zvládať jednotlivé medzníky hrubej či jemnej motoriky. Rodičia často robia chybu v tom, že tieto tabuľky berú až príliš vážne a majú tendenciu hnať svoje deti neustále vpred. Dosiahnu jeden checkpoint a ani si ho nestihnú poriadne užiť, pretože automaticky túžia po ďalšom napredovaní.

Neuvedomujú si, že nesprávna manipulácia s bábätkom, príliš skoré podsádzanie detí (pasívny sed), či ťahanie za ruky do stoja alebo dokonca do chôdze v čase, keď dieťa ešte na daný medzník nie je pripravené, im môže natrvalo poškodiť chrbticu a pohybový aparát.

Samostatnou kapitolou sú „pavúky“ alebo inak povedané chodítka, v ktorých je dieťa doslova zavesené o bedrové kĺby a odráža sa špičkami. To má následne negatívny vplyv na celé dolné končatiny, panvu a chrbticu. Navyše mnohé deti, ktoré boli pravidelne umiestňované do „pavúkov“, úplne prekročili dôležitý medzník lezenia a mali v budúcnosti nesprávne držanie tela.

Na rovnakom princípe visenia fungujú aj „klokanky“, v ktorých sú deti prenášané tvárou vpred (lebo predsa potrebujú vidieť na cestu). Ďalej sú to hojdačky umiestňované do dverí, v ktorých je dieťa zavesené o rozkrok. Skúste si sami seba predstaviť v podobnej pozícii a zamyslite sa, či by Vám bol tento typ pohybu príjemný. Súhrnný názov pre tieto „pomôcky“, ktoré majú negatívny dopad na zdravý vývoj by sme si mohli zadefinovať ako „visítka“.

Teraz by sa určite chcela ozvať staršia generácia s pripomienkou typu: „Všetci sme tak vyrastali a prežili sme.“

Tak hore ruku kto z Vás dnes nemá bolesti chrbtice, problémy s kĺbmi, ploché chodidlá či kolená do X? Verte alebo nie, aj návyky z útleho detstva môžu výrazne ovplyvniť, akým smerom sa bude Váš pohybový aparát uberať. Je treba si uvedomiť, že nič z týchto prevratných vynálezov nebolo vymyslených pre skvalitnenie detského vývoja, ale pre uľahčenie života s deťmi.

Ergonomický nosič ako najlepšia investícia

Absolútne rozumiem, že je praktickejšie si dieťa jednoducho „zavesiť“ a mať obe ruky voľné. Je v poriadku si rodičovstvo zjednodušiť. Robili to tak celosvetovo už mnohé generácie pred nami a pre dieťa je prirodzené tráviť dni čo najbližšie pri mame. Ja sama som mala hypersenzitívne bábätko, ktoré odmietalo kočík či postieľku a aj na tú najmenšiu zmenu reagovalo neutíchajúcim plačom.

Musela som nájsť spôsob, ako nebyť pripútaná 24/7 v kresle s dojčaťom na rukách. Je však veľmi prospešné poznať zdravé spôsoby ergonomického nosenia dieťaťa či už v nosiči alebo v šatke. Máme aj niekoľko slovenských výrobcov, ktorí predávajú naozaj kvalitné spoľahlivé pomôcky nosenia. Samozrejme, nosiče viete zohnať aj z druhej ruky. Základnou výbavou každého ergonomického nosiča je bedrový pás, chrbtová opierka a ramenné popruhy. Veľkou výhodou je, ak má nosič aj kapucňu do každého počasia (nahradiť ju však môže aj nosičská bunda).

Základ je ovládať zásady správneho polohovania dieťaťa v nosiči v závislosti od jeho veku.

Najdôležitejšie je, aby malo bábätko guľatý chrbátik, bolo otočené tvárou k matke (v neskoršom veku môžeme nosiť aj chrbte) a nožičky by malo mať ako žabka – pripomínajú nám písmeno M. Nemalo by mať na chodidlách oblečené dupačky, ani byť zbytočne navrstvené. Spredu ho ohrieva matka a zozadu ho kryje samotný nosič. Ak ešte samostatne nedrží hlavičku, podvihneme mu chrbtovú opierku tak, aby sme mierne zafixovali krk.

Podľa čoho vyberať prvé odrážadlo

Rada by som túto časť uzavrela ešte jedným tipom, ktorý súvisí so zdravým pohybom detí a odpovedá na otázku, prečo sme našej dcére rovnako ako spomínaného „pavúka“ nekupovali ani široké nízke umelé odrážadlo (napriek tomu, že ho deťom vídať na každom kroku). Určite viete, aké mám na mysli – pestrofarebné autíčka so zvukovými gombíkmi a ideálne s madlom na tlačenie.

Dieťa má v ňom nohy príliš naširoko a odráža sa oboma naraz cez vnútornú hranu chodidiel. Môže to viesť až k vpadnutým vbočeným členkom. Samozrejme, pokiaľ si Vaše dieťa takéto odrážadlo požičia na ihrisku, jeho zdravý vývoj to nehrozí. Podstatné je, aby na ňom nesedelo príliš často, tobôž nie denne. Keďže som o možných rizikách vedela, Ema radšej prešla rovno na kolobežku a následne jednostopové koloodrážadlo.

Jednoduché a ľahko zapamätateľné odporúčania teda sú:

• Žiadne odrážadlo nie je vhodné pre dieťa, ktoré ešte samostatne nechodí.
• Vyberajte odrážadlo, pri ktorom je možné nastaviť výšku sedadla aj riadenia.
• Čím užší rám medzi nohami Vášho dieťaťa, tým lepšie pre správne postavenie nôh.
• U jednostopových odrážadiel je na rozdiel od „plastových motoriek s dvoma kolesami vzadu“ väčšia pravdepodobnosť, že Vaše dieťa nebude pri prvom bicykli potrebovať pomocné kolieska, nakoľko už bude vedieť udržiavať rovnováhu.
• Vždy v prvom rade myslíme na bezpečnosť dieťaťa – prilba na hlave je základ.

Digitalizácia v škôlkach = dobrý sluha, ale zlý pán

Ako dieťa rastie, mení sa aj jeho pohybová aktivita. Okolo druhého roku života sú už deti väčšinou schopné behať či skákať. Ak im rodičia venujú dostatok priestoru na rozvoj, napredujú svojím prirodzeným tempom.

Túžia skúmať, liezť po rebríkoch a objavovať detské ihriská. Kedysi bolo bežné vídať deti, ako udržiavajú rovnováhu na obrubníkoch alebo sa štverajú po stromoch. Dnes majú deti predškolského veku veľmi často málo spontánnej pohybovej aktivity vonku. Už v materskej škole sa učia z digitálnej tabule to, čo by mohli skúmať vo voľnej prírode – od počasia, cez ročné obdobia až po jednotlivé druhy stromov či kvetov.

Myslím si, že tento technologický progres je paradoxne zároveň obrovským krokom späť vo vzdelávaní našich detí. Je to obrovská škoda.

Stotožňujem sa s mantrou škandinávskych krajín aj mnohých súčasných lesných škôlok, ktorá znie: „Neexistuje zlé počasie, iba zle oblečené dieťa.“ Ema miluje skákanie v blate a v kalužiach a neviem si ani predstaviť, že by sme jej to nedopriali. Naučili sme sa tešiť z daždivých dní rovnako ako z tých slnečných. Úprimne verím, že to máte podobne. Pretože dni sú iba také, akými si ich urobíme.